Príbeh panáčika Dojo

Táto veta ma veľmi išpirovala: “Your Journey is Your Gift to the World” = Tvoja Cesta je Tvoj Dar pre Svet. Pamätáte sa na kartu: “O čom je Tvoj skutočný hlad?” A práve môj skutočný hlad - longing - je o zdieľaní mojich a vašich darov a života.

Keďže v každej poriadnej rozprávke sú i temné, strašidelné, mlžné a strigônske sily, nechýbajú ani tu. Tie zahaľujú, potláčajú, robia nevidenými či nepočutými či ťažko uchopiteľnými práve naše dary. Tie sily bežne voláme nenávisť, žiarlivosť, neúcta, nezáujem, násilie či klam. A existuje pre ne ešte jedno slovo - hanba či zahanbenie. Nie nadarmo sa hovorí, že svet a život žijeme podľa toho v čo veríme. Nielen o svete, ale hlavne čo veríme o sebe. Či sme dostatočný alebo nie.

Toto kúzlo / kliatba spôsobuje, že veríme že je niečo s nami v neporiadku. Dokonca že my sami sme v neporiadku, nedostatočný alebo príliš. A keď niečomu takému veríme - hovorím o hlbokom podvedomí, nie vrchnej časti vedomia - sme schopný spraviť desivé veci aby sme boli “normálny, v poriadku, dobrý či pekný”.

Aby sme sa presekali cez tieto kliatby a nechali zažiariť naše dary, potrebujeme ostrý meč (odvahu a spojenie so svojimi pôvodnými inštinktami) a nežnú vnímajúcu ruku (srdce). Je to skoro divná kombinácia slov: Nežný Samuraj / Samurajka.

A tak sa v Príbehu dostávame k popisu panáčika , ktorý je logom DOJO:

Samuraj niekomu slúžil, mal svojho “pána”. Niečo čo bolo väčšie, jeho presahujúce. V našom Príbehu “to” nazvime Život, TAO, Boh, Príroda, Realita, Alláh, Wacantanka - ako potrebujete. To predstavuje jeho klobúk / čiapka. Predstavuje Hrot jeho “stredovej osi” spájajúcej Zem s Vesmírom cez jeho Telo.

Panáčik predstavuje prepojenie Horného sveta, Stredného sveta (viditeľný pozemský svet: ľudia, zvieratá…) a Dolného sveta (sandály na boso).

Čierna a biela predstavuje napr. Princíp Jinu a Jangu, Svetla a Tmy, Aktivity a Oddychu. Všetkého vedomého a nevedomého v našich životoch. Z pohľadu rozprávkovej kliatby ale hlavne to, čo je v našich tieňoch - naše skutočné potreby. Skutočný hlad a smäd po našej verzii Života = Bytia.

Na to aby sme mohli žiť seba, potrebujeme vedieť nastaviť hranice. Povedať nie aby sme mohli byť jasný a pevný v tom kde máme áno. Ako povedala jedna žena: “Nemôžeme byť tak trochu tehotný. Buď sme alebo nie sme.” V tomto duchu slová ako: možno, asi, neviem, zrejme … predstavujú nebezpečie nevypovedaného NIE. Strachu sa rozhodnúť, byť jasný. Oddeliť z našeho života to čo nám už neprospieva, neslúži, zraňuje.

Preto viera a každodenné skúsenosti že smieme nastaviť hranice tak ako to naozaj máme, tvorí základ sebaúcty, sebahodnoty a poriadku. Kedysi som si myslel, že nastavenie hraníc ako je zdvihnutie ruky dlaňou voči niekomu a pevný postoj, predstavuje iba oddelenie. A z toho máme väčšina primárny strach. Zo samoty, nepatrenia niekam, vylúčenia. ALE naučil som sa niečo iné. Je to SÚČASNE ponuka na stretnutie v pravej / pravdivej vzdialenosti.

Vyskúšaj si to ak chcete. Nastavte vystretú ruku s dlaňou voči niečomu alebo niekomu. Vnímajte že chrbát dlane predstavuje ohraničenie vašeho osobného priestoru a dlaň zónu, kde je kontakt povolený. Pohybom dlane smerom k telu a od tela nastavujeme blízkosť a vzdialenosť s rôznymi ľuďmi podľa potreby. A tak vieme byť v kontakte s druhými i keď by to pre tú časť nás, ktorá sa bojí odmietnutia či samoty, na prvý pohľad mohlo byť nepríjemné či desivé. Ale tu sa skrýva pravé stretnutie sa so sebou a druhými.

Vtedy za seba a blízkosť preberáme skutočnú zodpovednosť. Lebo sa deje veľa nepravdivých podaní ruky, objatí, bozkávaní či sexu. A niekde sa to v nás ukladá. Meč na chrbte Samuraja / Samurajky (lebo to môže byť ona aj on) predstavuje schopnosť sa ochrániť, vedomé narábanie so svojimi zbraňami.

Jednak je to fyzická sila, schopnosť stáť na vlastných nohách aj v psychickom a spirituálnom kontexte. Viera cez skúsenosti že Pravdivosť je Cesta podporujúca Život a že sme odhodlaný rozseknúť gordické uzly sebaklamu či keď sme klamaný (vedome či nevedome) ostatnými. Často je najťažšie nastaviť hranice práve najbližším. Lebo si hovoríme napr. "veď ho/ ju / ich mám rád, oni to myslia dobre, preto to vydržím". Veď je to moja rodina, muž/žena, dieťa, učiteľ, lektor, tréner/ka a pod. Sme naučený spochybňovať a potláčať prvotné inštikty (“Gut feelings”) podobne ako ich / nás zahanbovali iný počas našeho dospievania.

Alebo nastaviť hranice sami sebe, keď sme kritický či seba ničiaci, dávajúci sa "dole". Keď si hádžeme polená pod nohy. Ehm, alebo niekomu inému

Napriek tomu sa učíme ísť v Živote s vierou v to najlepšie - to predstavuje kvet v jeho/jej ruke. Prichádzam s úctou, s aspoň snahou keď už nie prirodzeným nastavením vnímať krásu seba, druhého človeka a Života okolo seba. Kvet predstavuje aj nehu. Ja som sa ako bojovník potreboval ( a stále potrebujem) učiť o nehe k sebe. Forma nehy môže byť ako ju poznáme z kín a spoločenskej predstavy - objímajúca, podporujúca, zaujímajúca sa. A môže byť a potrebuje byť súčasne nastavujúca hranice, keď by niekto chcel môj kvet zobrať do hrsti a pokrčiť ho, zničiť ho. Môj, Tvoj, váš kvet má svoju prirodzenú krásu, vôňu po ktorej ho je (nás) cítiť. Mnohý neznášajú vôňu svojho potu, v podpazuší alebo v spoďároch. Odporúčam v tejto vôni / pachu nájsť podobne ak v parfémoch “to”. Jadro, srdce svojej vône.

Že si dovolíme nájsť svoje jadro, vôňu a vnútornú pieseň, ktorou nás obdarovala Matka Zem a Život, aby sme ňou voňali. Hlboko v sebe milovať ten kvet, krík, strom ktorým prirodzene sme. Ak sme ruža milovať sa ako ruža, a nie sa nenávidieť či trápiť že nie sme sedmokráska a pod. Ale dostať sa k svojej vôni, jadru, svojmu smeru a štýlu v Živote je veľmi “samurajské”, potrebujeme na to odvahu Draka / Dračice. Aby sme si opäť a znova každodenne dovoľovali zraniteľnosť ukotvený v sile.

Pre niekoho je to práve teraz dovoliť si viacej nehy, pre iných bojovnosti či dopriania si oddychu či disciplíny nezastavovať a kráčať svoju cestu (“walk your path”).

A viete čo? Nedá sa to zistiť myslením.
Zisťujeme to cez telo. Cez telovú prácu a načúvanie Zemi cez telo (“earth base psychology”) . Cez zahanbené nedokončené zvuky a pohyby, gestá. Nezatancované tance, nepomilované partnerky / partnerov, neuskutočnené Cesty, rôzne symptómy a tendencie k závislostiam... Odvážne v pravom tempe začíname odvíjať klbko k jeho stredu.

Zem nám ukazuje kde je naše pravé miesto. Zem nás cez naše naladenie sa na ňu Zdrojuje a navibrováva na tón / naše tempo ktoré podporuje život a udržiava zdravie.

Preto je potrebná neha aj sila, schopnosť tvoriť aj ničiť / ukončovať staré. vlastniť svoju schopnosť zabiť. Lebo ak ju nemáme uchopenú, môžeme nevedomky zabíjať svoje pocity alebo sny.

Viete že starý bojovníci mimo boja vedeli aj hrať na hudobný nástroj, kresliť, tancovať, ušiť si oblečenie, študovali “válku” aby “pochopili” Život?

A táto komplexita, ktorá je nevypovedateľná - iba zažiteľná - je to, do čoho vás pozývame. Cez spojenie bojových umení, práce s hanbou, procesovou prácou, hudbou a šamanskou hravosťou pozitívneho zbláznenia sa.